Uvedomujeme si, že máme korigovať správanie svojich detí. Chceme z nich totiž vychovať slušných a zodpovedných ľudí.
S týmto cieľom používame tresty vo výchove napriek tomu, že nemajú
dostatočný efekt.
Čo je vlastne trest?
„Trest je postup, ktorého cieľom je spôsobiť fyzickú alebo psychickú ujmu, aby sa daný jedinec poučil“ (@rodinna.lekarka). My si síce myslíme, že konáme z lásky, ale dieťa nikdy nevníma trest ako prejav lásky.
Trestom je napríklad, keď svojmu dieťaťu zakážeme tablet na celý týždeň, lebo sa bilo v škôlke. Trestom je, keď mu odopriem rozprávku na dobrú noc, lebo ma cez deň neposlúchalo. Svojho syna alebo svoju dcéru trestám aj tým, že keď sa hnevám, postavím ho do kúta. Alebo keď nechce upratať svoje hračky, tak mu ich pozbierame a odložíme na niekoľko dní.
Aký je teda problém s trestami? Prečo nefungujú?
- Tresty „motivujú“ správanie detí iba krátkodobo.
- Učíme ich spoliehať sa na kontrolujúcu autoritu dospelých – teda na nás, nie na seba.
- Učíme ich správať sa „dobre“ len preto, aby sa vyhli trestu.
- Pokiaľ nie sme nablízku, dieťa nevie, čo má robiť. Nedokáže rozlíšiť, čo je správne a čo nie je, pretože to robíme zaň.
- Trestami učíme deti, že sa majú nechať ovplyvniť inými (pretože sa spoliehajú na nás, rozhodujeme za ne).
- Dávaním trestov nepodporíme rozvoj svedomia u svojich detí, ich vnútornú motiváciu pre správne veci, snahu robiť správnu vec z presvedčenia a robiť správne rozhodnutia.
- Neučíme deti kriticky rozmýšľať nad situáciou a dôsledkami vlastného správania či preberať zodpovednosť za svoje činy.
Prečo teda používame tresty?
Sme presvedčení, že tresty sú dostatočnými výchovnými nástrojmi na to, aby sme dosiahli svoje – zastavili nevhodné správanie svojho dieťaťa a podporili jeho správne správanie. Keď dieťa potrestáme, tak očakávame, že už nikdy neurobí to, za čo dostalo trest. V skutočnosti, deti v tomto prípade (keď sú trestané) neprestanú robiť nesprávne veci z presvedčenia, ale zo strachu, alebo dokonca vôbec nezmenia svoje správanie.
Aký je problém s používaním trestov?
Neuvedomujeme, že v prípade trestov sme v nadradenej, mocenskej a kontrolujúcej pozícii. Tresty udeľujeme pod vplyvom silných nepríjemných emócií: Deti väčšinou trestáme vtedy, keď sme bezmocní, bezradní, rozčúlení, zúfalí či neistí. V návale hnevu nedostaneme žiadny lepší nápad, ako potrestať svoje dieťa. Trestom sa často akoby pomstíme deťom za to, že nás neposlúchajú.
Trest vo väčšine prípadov vôbec nesúvisí s nevhodným správaním dieťaťa. Napríklad za to, že syn v škôlke zbil kamaráta, mu zakážeme tablet na 4 dni. Čo sa dieťa naučí? (Každopádne sa nenaučí, že keď sa bude biť, deti sa s ním nebudú hrať).
Trest býva prehnaný – nevieme alebo ani nechceme ho dodržať, pretože trvá príliš dlho, alebo medzi nevhodným správaním dieťaťa a trestom uplynul dlhý čas(zákaz tabletu až na 4 dni).
Dieťa nevie (lebo ho na to neupozorním), čo sa stane, ak poruší pravidlo alebo sa bude aj naďalej správať nevhodne. Trestom mu nedávam príležitosť, aby sa učilo ovládať svoje správanie.
Trest následne vyvoláva veľmi silné emócie – v nás aj v deťoch. My zápasíme s pocitmi zlyhania vo svojej rodičovskej role, pocitmi viny a výčitkami. Trest v deťoch vyvolá ďalšiu vlnu hnevu, silný vzdor, potrebu pomstiť sa niekomu, nenávisť, pocit odplaty, menejcennosti, poníženia, sebaľútosti.
Ak dieťa trestáme fyzicky, tak ho nechtiac učíme, že je v poriadku zbiť niekoho, koho máme radi, lebo sme nahnevaní a môžeme svoj hnev ventilovať práve na milovanej osobe. Oslabujeme (až zničíme) dôveru dieťaťa a jeho pocit istoty vo vzťahu k nám. „Zbijem ťa – ublížim ti, lebo ti chcem dobre?!“ Fyzické tresty sú neprípustné!
Prečo sú tresty neefektívne?
Deti si rýchlo zvyknú na tresty a reagujú na ne ľahostajnosťou – je im jedno, čo im vezmete alebo zakážete.
Niekedy ide o to, že sme nedôslední a neprevedieme svoje slová na činy – vlastne sa len vyhrážame a zastrašujeme deti, lebo potrebujeme svoj hnev vypustiť. Napríklad ak svojmu dieťaťu poviete: „ak neupraceš svoje hračky, pozbieram ich a vyhodím“, ale neurobíme to, tak dieťa zisťuje, že sme nedôveryhodní. Aj keď hračky vyhodíme, dieťa neprimerane trestáme a zhorší sa náš vzťah – a nás zožerú výčitky svedomia. Ako vidíme na tomto príklade, trest nikam nevedie.
Čo by sme deti mali naučiť?
Svoje dcéry a svojich synov by sme mali naučiť to, že ich rozhodnutia a ich správanie majú vplyv na iných ľudí a majú dôsledky – pozitívne či negatívne. Mali by sa naučiť, ako sa vyrovnať s dôsledkami svojho konania – majú preberať zodpovednosť, aj keď to je nepríjemné či náročné.
Svoje deti by sme mali viesť k tomu, že spôsobená škoda (materiálna alebo vo vzťahu) sa dá napraviť. A ukazovať im, akým spôsobom. Mali by dostať tipy aj na to, ako sa nabudúce vyhnúť týmto škodám alebo nevhodnému správaniu. Ako to v budúcnosti urobiť inak či lepšie.
Svoje deti máme viesť v tom, aby sa naučili vyjadriť svoje nepríjemné pocity spôsobom, akým nebudú nikomu ubližovať, a aby vedeli ovládať svoje pudy a impulzy.
Týmto prístupom podporíme aj rozvoj svedomia svojich ratolestí – teda ich bude trápiť to, že niečo zanedbali, niekomu ublížili alebo niečo pokazili. Budú mať výčitky svedomia a budú mať snahu napraviť to – aj to napravia. V neposlednom rade máme ísť príkladom my, ich rodičia.
Ako naučiť deti, aby nerobili zlé veci a robili tie správne bez používania trestov
5 odporúčaní pre nás, rodičov:
- Vysvetlíme skutočný význam a zmysel pravidla, ktoré sme doma zaviedli, alebo vysvetlíme skutočný význam toho, čo sa nerobí a prečo sa to nerobí. Napríklad v aute musíme mať pás, aby sme jazdili bezpečne. Vo vlaku nedávame nohy na sedadlo, lebo chceme udržať sedadlo čisté aj pre iných ľudí.
- Sme dôslední, spravodliví a rozumieme motivácii dieťaťa. Zaujímame sa o to, akú malo naše dieťa motiváciu k tomu, že sa správalo „zle“. Príklad: Pozor na to, keď napríklad synovi niekto zobral hračku napriek tomu, že jasne povedal, že sa s tým dieťaťom nechce hrať, a ten to nerešpektoval a náš syn ho buchol… Čo povieme? Pozor na to, ako sa vyjadríme k tomu, keď chráni svoju spolužiačku pred tým, aby jej iní spolužiaci ublížili. Rovnako si vypočujeme oboch súrodencoch pri hádkach – nepripisujeme vinu automaticky jednému z nich.
- Všímame si, čo dobré naše dieťa robí. Efektívne je všímať si, čo dobrého naše dieťa už teraz robí, a venovať tomu pozornosť (deti často majú viac našej pozornosti, keď sú zlé – a pre ne je to výhoda, lebo sa im venujeme – aj negatívna pozornosť je lepšia ako žiadna). Nemusíme vždy hovoriť: úsmev, pohladenie, dotyky majú rovnako veľkú silu. Napríklad keď naše dieťa uprace po sebe taniere a príbor, tak môžem povedať: „vidím, že vieš, kam to patrí“. Keď nám s niečím pomôže, stačí s úsmevom povedať: „ďakujem za tvoju pomoc“.
- Prirodzené alebo dopredu rodičmi zadefinované logické dôsledky konania: Prirodzené logické dôsledky automaticky vyplývajú z danej situácie. Napríklad: ak dieťa nezje obed, prirodzeným dôsledkom je, že bude hladné až do olovrantu – je zbytočné ho ešte aj potrestať tým, že mu odoprieme rozprávku. Alebo napríklad ak dieťa zbije kamaráta, prirodzený dôsledok je, že sa s ním kamarát istý čas nebude hrať. Samozrejme, učím svoje dieťa, že sa má ospravedlniť, a vediem ho k tomu, aby nabudúce svoje spory riešilo inak ako bitkou. Rodičia si môžu dopredu zadefinovať dôsledky určitého správania – napríklad použitím vety: „Ak si vyberiete upratať hračky pred večerou, vyberiete si pozerať večerníček. Ak si vyberiete neupratať svoje hračky pred večerou, vyberiete si nepozerať dnes večerníček“. Týmto spôsobom môžeme vo svojej domácnosti zadefinovať aj dôležité pravidlá. Viac o tejto „technike“ sa dozviete na Kurze pre rodičov – filiálna terapia. Ak si dieťa odmietne plniť svoje povinnosti, rozhodnime sa pre logické, spravodlivé dôsledky jeho správania. Dieťa môže mať zlú náladu pri vykonávaní povinností – je to jeho voľba, nemusí to robiť s úsmevom. Stačí, že to robí.
- Doprajme svojim deťom oddychový čas alebo time – out, aby sa dieťa upokojilo. Platí tu pravidlo, že za každý rok veku dieťaťa mu dávame 1 minútu oddychového času. Time – out by sme mali používať hlavne v situáciách, keď nám naše dieťa nadáva, bije nás, uráža nás, provokuje nás, vyjednáva, kričí, má „záchvat hnevu“ v akejkoľvek podobe (pozor: zabezpečenie bezpečnosti dieťaťa je vždy prvoradé). Time – out vyzerá tak, že buď pošleme dieťa preč (ak už malo 2 roky), alebo odídeme my. Ak máme staršie dieťa ako 2 roky a vychádza zo svojej izby, bez slova ho tam vraciame a púšťame znovu stopky na dodržanie oddychového času. Do 2 rokov ostávame s dieťaťom, ale mu nevenujeme extra pozornosť.
Slová na záver
Jedine vtedy, keď naše deti pocítia na vlastnej koži to, čo vyplýva z ich správania (teda zažijú dôsledok svojho správania – a nie trest), sa učia ovládať sa. Učia sa rozlíšiť, čo je správne a čo nie je, aký má ich správanie dosah na iných ľudí v ich okolí. Ak sú dôsledky negatívne, poučia sa (hoci aj opakovane), ak sú dôsledky pozitívne, bude ich to hriať pri srdiečku.
A toto nám má stačiť.
Želáme si naozaj, aby naše deti vedeli rozlíšiť, čo je správne a čo nie je?
Chceme, aby sa správali „dobre“, aj keď ich nevidíme?
Prajeme si, aby boli slušné a zodpovedné?
Chceme, aby sa nebáli preberať zodpovednosť za svoje skutky?
Tak svoje deti netrestajme. Buďme ich spojencom.