Mnohí rodičia používajú odmeny a pochvaly ako výchovné nástroje v každodenných situáciách. Sú presvedčení, že tým rozvíjajú zdravé sebavedomie detí, ubezpečujú ich o svojej láske a vychovávajú z nich zodpovedných a slušných ľudí.
Pritom tí istí rodičia uvádzajú aj to, že ich syn alebo dcéra si neveria, sú neistí, vyhýbajú sa zodpovednosti a zvaľujú vinu na iných. Niekedy hovoria aj o tom, že ich dieťa sa bráni výzvam, zmenám a novým situáciám.
Našťastie, výskumníci sú zvedaví a tvrdo pracujú. A tak už vypracovali štúdie, ktoré poukazujú na to, prečo odmeny a pochvala nepôsobia tak, ako sme si doteraz mysleli a ako si želáme. Vieme aj to, čo máme používať namiesto nich.
V tomto článku si odpovieme na otázky:
- Čo je odmena a prečo ju používame?
- Čo je pochvala a prečo ju používame?
- Ako pôsobia odmena a pochvala na vývin osobnosti a vlastností našich detí?
- Čo máme robiť, keď chceme posilniť dobré správanie detí, keď ich chceme motivovať a vyjadriť im to, že sme na ne hrdí?
Čo je odmena a prečo ju používame?
Odmenou môže byť čokoľvek (pochvala, predmet, hračka, peniaze, sladkosti, používanie tabletu či pozeranie televízie), o čom sme presvedčení, že tým docielime poslušnosť, „dobré či pekné“ správanie nášho dieťaťa.
Odmenu používame z rovnakého dôvodu ako trest. Sme presvedčení, že je dostatočným výchovným nástrojom na to, aby sme svoje dieťa motivovali k opakovaniu vhodného správania.
Avšak pokiaľ sa rozhodneme pre odmeňovanie, staviame sa do nadradenej, mocenskej, kontrolujúcej pozície. Stávame sa tými, ktorí rozhodujú o tom, ktoré správanie našich ratolestí odmeníme a akou formou. Dieťa nemusí nad svojimi činmi, a vôbec nie nad ich dôsledkami a následkami, uvažovať.
Čo je pochvala a prečo ju používame? Ako škodí pochvala?
Pochvala je krátky všeobecný výrok, ktorý hodnotí správanie alebo osobnosť dieťaťa. Typickými príkladmi sú: „Super. Si šikovný/á. Si dobrý/á. Je to pekné.“
Pochvala pochádza od autority a hovorí o tom, či sa danému človeku niečo páči alebo nepáči. Neberie do úvahy nič iné.
Dieťa nezíska od dospelého, ktorý ho hodnotí, žiadnu konkrétnu informáciu o tom, prečo ho chváli. Je to vlastne len subjektívne a často veľmi mechanické hodnotenie. Chlapcov a dievčatá učíme to, že ich hodnota závisí od názorov iných, ktoré majú prijímať za každých okolností.
Nie je úplne zlé chváliť deti. Problém je, ak nič iné nerobíme, iba ich odmeňujeme a chválime.
Časté odmeňovanie a nadmerné používanie pochvál môžu urobiť deti závislými
Možno toto tvrdenie vám pripadá prehnané, ale deje sa presne to. Ako?
Dieťa totiž dostáva odmenu za nejaký výkon alebo správanie, ktoré definuje dospelý. Nie je nič nezvyčajné, keď mi školáci hovoria o tom, že za každú jednotku dostanú jedno euro. V škôlke dávame deťom sladkosť za to, že neplakali za maminkou. Tínedžer očakáva „výplatu“ za pomoc starým rodičom v záhrade. Keď chceme dosiahnuť, aby sa dieťa správalo vhodne, dávame mu červený bod – za neposlúchanie dostane čierny bod. Správanie svojich detí riadime my, rodičia, a učíme ich zvnútorniť si postoj „niečo za niečo“.
Dieťa sa teda naučí, že ak urobí presne to, čo mu hovoria rodičia alebo učitelia (bude výhradne poslúchať), tak môže získať určitú výhodu – odmenu. Má to však 2 dôsledky:
- Dieťa na udržanie „dobrého správania“ – poslušnosti – bude chcieť odmenu buď častejšie, alebo stále väčšiu a väčšiu.
- Dieťa sa nezamýšľa nad tým, prečo sa má správať vhodne. Nevedieme ho k tomu, aby bolo empatické, pomáhalo ľuďom, ktorí to potrebujú, či sa prispôsobovalo v situácii, v ktorej je to nevyhnutné. Nepodporí v ňom dobrý pocit z pomoci. Správa sa „pekne“ pre odmenu.
Príliš časté pochvaly znižujú sebavedomie dieťaťa a jeho dôveru v seba
Keď používame pochvalu, snažíme sa motivovať svoje dieťa vonkajšou odmenou. Nadmerné používanie pochvaly môže mať negatívne následky.
Pochvalou hodnotíme iného človeka, lebo sa zameriavame na všeobecné charakteristiky osobnosti či správania toho človeka. Napríklad deťom často hovoríme: „Ty si taký/á dobrý/á chlapec/dievča.“ Vnútorný monológ dieťaťa potom vyzerá takto: „Majú ma radi len vtedy, keď som dobrý? Nebudú ma mať radi, keď urobím niečo zle? Čo bude vtedy so mnou?“ Dieťa je zneistené, neverí tomu, že ho rodičia milujú za každých podmienok. Stráca nevyhnutný základný pocit dôvery vo svojich rodičov a zároveň vo svet. Stráca istotu.
Ak mu povieme: „Dostal si jednotku, to je výborné!“, dieťa z toho môže usúdiť, že má hodnotu len vtedy, keď dostáva jednotky. Bojí sa potom zlyhania, vyhýba sa výzvam, ktoré by ho posúvali ďalej. Urobí všetko pre to, aby dostávalo iba jednotky.
Keď svojmu synovi alebo svojej dcére povieme: „Páči sa mi, ako si to urobil/a.“ alebo „Som na teba veľmi hrdý/á.“ – tak povýšime naše hodnotenie nad sebahodnotenie dieťaťa. Výsledkom je neistota u dieťaťa a jeho potreba byť stále chválené.
Čo sa stane, ak budú odmeny a pochvaly našimi jedinými výchovnými nástrojmi na posilnenie vhodného správanie našich detí?
Nadmerné používanie alebo používanie IBA pochvaly a odmeny spôsobujú to, že sa dostatočne nerozvinie svedomie dieťaťa a jeho sociálne city (empatia, sympatia, solidarita, potreba pomôcť) budú na nízkej úrovni. V dieťati nevzbudíme teda vnútorného presvedčenie (vnútornú motiváciu) robiť správne veci preto, lebo sú správne či prospešné preň aj pre celú spoločnosť.
Nerozvíjame v dieťati altruizmus („mravný princíp spočívajúci na nezištnej službe iným ľuďom, v ochote obetovať pre ich dobro osobné záujmy“, čo obohacuje obe strany – Wikipédia). Dieťa teda nedokáže v určitých situáciách potlačiť svoje potreby alebo pohodlie pre väčšie dobro. Stáva sa sebeckým.
Podporujeme závislosť detí od autorít. Pokiaľ nebude pri dieťati nijaký dospelý, ktorý zhodnotí jeho správanie a dá mu odmenu/pochvalu alebo trest, dieťa je neisté a stratené, pretože netuší, čo by malo robiť. Dieťa sa dá ľahko ovplyvniť hocikým, kto ho usmerní (riziko nevhodnej partie). Podporujeme nielen závislosť, ale tým pádom aj nesamostatnosť a nezodpovednosť v prípadoch, keď s deťmi nie sme.
Z dieťaťa vychováme pasívneho, nezodpovedného, egoistického človeka, ktorý sa dá „kúpiť“ a ľahko ovplyvniť (ba manipulovať).
Čo používať namiesto odmien a pochvaly? Povzbudzujme a oceňujme svoje dieťa – formuje to jeho charakter
Pokiaľ svojim deťom vyjadríme uznanie, oceníme ich prístup, pokrok alebo správanie, nielenže podporujeme ich pozitívny obraz o sebe, ale posilňujeme tiež ich sebadôveru a podporujeme ich vnútornú motiváciu (konať z vlastného presvedčenia) – a nemuseli sme ich ani chváliť, ani odmeňovať.
Vďaka tomuto prístupu nášho syna alebo našu dcéru neodradia hlúpe komentáre autorít ani neúspechy či chyby. Dieťa sa bude považovať za hodnotné a schopné a dokáže sa zodpovedne rozhodovať. Takže v prvom rade:
- Obmedzme používanie pochvaly – hodnotiacich slov (dobrý, výborný, pekný, úžasný, dokonalý, bezchybný a pod.). Pokiaľ už dieťa chválime, doplňme do vety konkrétnu informáciu o tom, za čo ho chválime. Napríklad: „Si super – upratal si celú svoju izbu a svoju špinavú bielizeň si odniesol do kúpeľne.“
- Nedávajme odmeny. Často je to iba naša potreba odvďačiť sa deťom za ich správne správanie nejakou maličkosťou. Deťom stačia úprimné slová, ako uvedieme nižšie.
- Všímajme si snahu, zlepšenie, pokroky alebo pracovný postup dieťaťa. Stačí popísať to, čo vidíme. Používať môžeme vety typu: „Pracoval si sústredene.“, „Trpezlivo si poskladal skladačku.“, „Postavil si vežu vyššie ako minule.“, „V diktáte máš menej chýb – vidno, že si sa učil a trénoval si pravidlá.“
- Povzbudzujme svoje deti. Tým vyjadríme našu dôveru v dieťa a časom si začne veriť aj samo. Znovu podčiarkujme pozitívne časti správania. Môžeme používať nasledujúce vety: „Presne vieš, ako na to.“, „Máš to premyslené.“, „Testuješ svoje nápady.“, „Máš svoj plán.“, „Vidím, že si úlohu rozdelil na menšie časti a riešiš ich postupne.“, „Väčšina stavby z lega je postavená a ideš ďalej.“, „Pokračuj.“
- Podporme sebahodnotenie dieťaťa. Zdôraznime, že je dôležité aj to, čo si dieťa myslí – či sa to páči jemu, či je s tým spokojné ono, či je na seba hrdé. Ak sa dieťa teší z toho, že dostalo jednotku z testu, reagujme rovnako radostným hlasom: „Si na to veľmi hrdý!“
- Oslavujme úspechy. Osobné úspechy si zaslúžia našu pozornosť. V prípade, že dieťa dosiahlo nejaký dôležitý míľnik (nástup do škôlky, nástup do školy, ukončenie daného ročníka, výhra v súťaži, výrazné zlepšenie v čomkoľvek či akýkoľvek pokrok, čo dieťa považuje za významné), môžeme zorganizovať malú oslavu. Je to na vás, či to bude obed, návšteva cukrárne alebo výlet.
- Pomáhajme spolu. Ak je vzájomná pomoc našou každodennou realitou, aj deti to vnímajú ako niečo, čo je bežné, a nie niečo, čo musia alebo čo vynucujeme. Zaangažujme preto deti nielen do chodu domácnosti, ale veďme ich k tomu, aby robili láskavosti a malé služby rodine a svojim priateľom. V každej komunite sa dá zapojiť aj do pomoci tým, ktorí to potrebujú – nech sú deti súčasťou odmala (zbierky, návštevy, benefičné akcie).
Slová na záver
Naším prirodzeným prejavom by malo byť to, že k deťom pristupujeme s láskavosťou a usmievame sa pri uplatňovaní krokov, ktoré sme uviedli vyššie. Spoločná radosť je motivujúca pre každého, nielen pre deti. Spýtajme sa ich, ako sa cítia, a zameriavajme ich pozornosť presne na tieto pocity, keď urobili dobrú alebo správnu vec.
Sami by sme mali ísť svojim deťom príkladom a máme ponúkať a prijímať pomoc a zároveň vedieť sa za ňu poďakovať. Náročné situácie by sme mali riešiť s chladnou hlavou a hlavne – spravodlivo.
Krokmi, ktoré sme v tomto článku uviedli, sa zameriavame na vnútorné hodnotenie a účasť dieťaťa – podporujeme rozvoj vlastnej motivácie a sebakontroly dieťaťa. Povzbudzujúci rodičia učia svoje deti prijímať nedostatky, učiť sa z vlastných chýb (chyby sú výborným zdrojom učenia sa), učia ich dôverovať si a cítiť sa užitočné v tom, čo robia.
Odporúčaná literatúra:
Amy Morinová: 13 vecí, ktoré psychicky silní rodičia nerobia
Carol S. Dwecková: Nastavenie mysle
Heinz-Peter Röhr: Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty