Odmeny a pochvala – kto by povedal, že škodia?
/Mnohí rodičia používajú odmeny a pochvaly ako výchovné nástroje v každodenných situáciách. Sú presvedčení, že tým rozvíjajú zdravé sebavedomie detí, ubezpečujú ich o svojej láske a vychovávajú z nich zodpovedných a slušných ľudí.
Pritom tí istí rodičia uvádzajú aj to, že ich syn alebo dcéra si neveria, sú neistí, vyhýbajú sa zodpovednosti a zvaľujú vinu na iných.
Výskumníci vypracovali štúdie, ktoré poukazujú na to, prečo odmeny a pochvala nepôsobia tak, ako sme si doteraz mysleli a ako si želáme. Vieme aj to, čo máme používať namiesto nich.
Čo je odmena?
Odmenou môže byť čokoľvek (pochvala, predmet, hračka, peniaze, sladkosti, používanie tabletu či pozeranie televízie), o čom sme presvedčení, že tým docielime poslušnosť, „dobré či pekné“ správanie nášho dieťaťa.
Čo je pochvala?
Pochvala je krátky všeobecný výrok, ktorý hodnotí správanie alebo osobnosť dieťaťa. Typickými príkladmi sú: „Super. Si šikovný/á. Si dobrý/á. Je to pekné.“ Pochvala pochádza od autority a hovorí o tom, či sa danému človeku niečo páči alebo nepáči. Neberie do úvahy nič iné.
Časté odmeňovanie a nadmerné používanie pochvál môžu urobiť deti závislými
Dieťa totiž dostáva odmenu za nejaký výkon alebo správanie, ktoré definuje dospelý. Nie je nič nezvyčajné, keď mi školáci hovoria o tom, že za každú jednotku dostanú jedno euro. V škôlke dávame deťom sladkosť za to, že neplakali za maminkou. Tínedžer očakáva „výplatu“ za pomoc starým rodičom v záhrade.
Dieťa sa teda naučí, že ak urobí presne to, čo mu hovoria rodičia alebo učitelia (bude výhradne poslúchať), tak môže získať určitú výhodu – odmenu. Má to však 2 dôsledky:
Dieťa na udržanie „dobrého správania“ bude chcieť odmenu buď častejšie, alebo stále väčšiu a väčšiu.
Dieťa sa nezamýšľa nad tým, prečo sa má správať vhodne.
Príliš časté pochvaly znižujú sebavedomie dieťaťa a jeho dôveru v seba
Pochvalou hodnotíme iného človeka, lebo sa zameriavame na všeobecné charakteristiky osobnosti či správania toho človeka. Napríklad deťom často hovoríme: „Ty si taký/á dobrý/á chlapec/dievča.“
Vnútorný monológ dieťaťa potom vyzerá takto: „Majú ma radi len vtedy, keď som dobrý? Nebudú ma mať radi, keď urobím niečo zle? Čo bude vtedy so mnou?“
Dieťa je zneistené, neverí tomu, že ho rodičia milujú za každých podmienok. Stráca nevyhnutný základný pocit dôvery vo svojich rodičov a zároveň vo svet. Stráca istotu.
Keď svojmu synovi alebo svojej dcére povieme: „Páči sa mi, ako si to urobil/a.“ alebo „Som na teba veľmi hrdý/á.“ – tak povýšime naše hodnotenie nad sebahodnotenie dieťaťa. Výsledkom je neistota u dieťaťa a jeho potreba byť stále chválené.
Čo sa stane, ak budú odmeny a pochvaly našimi jedinými výchovnými nástrojmi na posilnenie vhodného správanie našich detí?
Nadmerné používanie alebo používanie IBA pochvaly a odmeny spôsobujú to, že sa dostatočne nerozvinie svedomie dieťaťa a jeho empatia. V dieťati nevzbudíme teda vnútorného presvedčenie robiť správne veci preto, lebo sú správne.
Nerozvíjame v dieťati altruizmus („mravný princíp spočívajúci na nezištnej službe iným ľuďom, v ochote obetovať pre ich dobro osobné záujmy“, čo obohacuje obe strany – Wikipédia).
Podporujeme závislosť detí od autorít. Pokiaľ nebude pri dieťati nijaký dospelý, ktorý zhodnotí jeho správanie a dá mu odmenu/pochvalu alebo trest, dieťa je neisté a stratené, pretože netuší, čo by malo robiť.
Z dieťaťa vychováme pasívneho, nezodpovedného, egoistického človeka, ktorý sa dá „kúpiť“ a ľahko ovplyvniť (ba manipulovať).
Čo používať namiesto odmien a pochvaly?
Povzbudzujme a oceňujme svoje dieťa
Pokiaľ svojim deťom vyjadríme uznanie, oceníme ich prístup, pokrok alebo správanie, nielenže podporujeme ich pozitívny obraz o sebe, ale posilňujeme tiež ich sebadôveru a podporujeme ich vnútornú motiváciu konať z vlastného presvedčenia. Dieťa sa bude považovať za hodnotné a schopné a dokáže sa zodpovedne rozhodovať. Takže v prvom rade:
Obmedzme používanie pochvaly – hodnotiacich slov (dobrý, výborný, pekný, úžasný, dokonalý, bezchybný a pod.).
Pokiaľ už dieťa chválime, doplňme do vety konkrétnu informáciu o tom, za čo ho chválime. Napríklad: „Si super – upratal si celú svoju izbu a svoju špinavú bielizeň si odniesol do kúpeľne.“
Nedávajme odmeny. Často je to iba naša potreba odvďačiť sa deťom za ich správne správanie nejakou maličkosťou. Deťom stačia úprimné slová.
Všímajme si snahu, zlepšenie, pokroky alebo pracovný postup dieťaťa. Stačí popísať to, čo vidíme. Používať môžeme vety typu: „Pracoval si sústredene.“, „Trpezlivo si poskladal skladačku.“, „Postavil si vežu vyššie ako minule.“
Povzbudzujme svoje deti. Tým vyjadríme našu dôveru v dieťa a časom si začne viac veriť aj samo. Znovu podčiarkujme pozitívne časti správania. Môžeme používať nasledujúce vety: „Presne vieš, ako na to.“, „Máš to premyslené.“, „Testuješ svoje nápady.“, „Máš svoj plán.“, „Vidím, že si úlohu rozdelil na menšie časti a riešiš ich postupne.“
Ďalšie tipy prinášam v uzavretej sekcii iba pre členov.
Slová na záver
Povzbudzujúci rodičia učia svoje deti prijímať nedostatky, učiť sa z vlastných chýb (chyby sú výborným zdrojom učenia sa), učia ich dôverovať si a cítiť sa užitočné v tom, čo robia.
Odporúčaná literatúra:
Amy Morinová: 13 vecí, ktoré psychicky silní rodičia nerobia
Carol S. Dwecková: Nastavenie mysle
Heinz-Peter Röhr: Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty